"No a koláčiky už napečené dievčatá? Už len tri dni."

"My robíme furt na poslednú chvíľu, nikdy nevyjde čas.."

"Viete, žena sa už nevedela dočkať tak si vyprosíkala že spraví tie také koláčiky z formičky, tak už máme odvčera."

"A stále menej čo?"

"No, pred ťažkou službou sa treba posilniť."

"A čože ste kúpil ženuške pán doktor?"

"Ale také sa neprezrádza, nosí nešťastie."

"Ktovie čo si pripravil pre svoju rodinu on," inštrumentárka ukázala pohľadom na chlapca na operačnom stole. "V každom prípade im to asi tak skoro nedá."

"Zachytili sme to včas, operovali sme v podstate hneď. Dostane sa z toho," povedal doktor.

"Len či mu to isté nepovedali aj prvýkrát.."

 

O dve minúty už ležal Marek v zobúdzacej miestnosti. Bola to veľká hala s klasickým nemocničným vysokým stropom, kde sa vedľa seba zoradení zobúdzali pacienti z anestézy. Marek ležal na kraji, blízko stolíka z agendami a iným neporiadkom. Čo si lekár a sestričky nevšimli bolo to, že sa Marek zobudil už na operačnom stole. Vo chvíli keď ho prenášali do postele. Ale to sa zobudili iba jeho zmysly, telo ostalo nevládne. Marek to nikdy predtým nezažil, vždy sa ocitol až vo svojej izbe a nepamätal sa ako a kedy sa tam dostal. Započúval sa do ruchu zobúdzačky. Skúsil otvoriť oči ale nešlo to. Veľmi zvláštny pocit. Rovnako to bolo s rukami aj nohami. Akoby boli odpojené.

 

V krku cítil čudný pocit, a napadlo ho či ešte nemá zavedenú hadičku na dýchanie. Poznal to zo sledovania seriálu, kde nejaký doktor vždy vrieskal: intubujeme! Marek sa pokúsil ozvať, ale namiesto svojho hlasu počul iba výdych. Čosi mu v krku zachrapčalo. Premkol ho obrovský strach že sa zadusí. Nevedel pohnúť ešte ani prstom. Nevedel sa ozvať. Nevedel nič. Zomrie im tu rovno pod očami a nikto si to nevšimne.. To by bola irónia osudu.. Operácia sa podarila a pacient zomrel na zachrchlené dýchacie cesty.. Mozog sa chcel hádzať a vzpierať ale telo neposlúchalo. Marek začal bojovať s vlastnou rukou v snahe dostať ju ku ústam a tú vec si z krku vytiahnuť. Postupne pomaličky sa mu podarilo dotknúť neznámeho predmetu v ústach a skúsil potiahnuť. To už si ho všimla sestrička a pribehla zisťovať čo sa robí. Neznámy predmet mu z úst vytiahla a otočila ho nabok. Takú úľavu Marek nepocítil už dlho. Dýchalo sa mu dobre. Na chvíľu zaspal..

 

Prebudil ho rachot postele, ktorá prechádzala ponad vyvýšené prahy. Vezú ho na oddelenie. Sestričky si čosi rozprávali ale akosi nebol schopný to vnímať. Prešli cez ďalšie veľké dvere a Marek spoznal že sú na oddelení. Posteľ s ním zastala uprostred chodby.

 

Zjavil sa tu druhý chlapec v pyžame..

 

"Čáu, tak ako? To sme sa dlho nevideli čo? Sestričky mi povedali že sa podarilo. Uvidíš, bude to dobre."

Marek na neho len zízal.. Jednako nechápal čo tu Dano robí a vôbec ho to tak prekvapilo že nebol schopný nič povedať. Dano tomu porozumel, sám vedel najlepšie ako to je, keď sa človek prebudí po. Kamsi sa stratil, alebo to len Mareka odniesli do izby. Nevedel, pretože znovu zaspal.

 

Tá hranatá tvár, a zelené pyžamo..

"Dano?"

"Mňa si tu teda nečakal čo? Dano takzvaný inventár oddelenia," Dano sa usmial.

"Môžeš pri mne byť? Vie o tom sestrička?"

"Pýtal som sa, to sa teba netýka, nie si na izolačke. A aj tak by som sa sem nejako prepašoval."

"A čo, ty si vôbec bol odvtedy doma? Či prečo si tu teraz?"

"Doktori si vymysleli že vraj je to so mnou strašne zlé. Nechceli ma pustiť. Aj mama tu bola vyplakávať a nič."

"Ako to vyzerá?"

"To ti tu nikto nepovie.. A ty? Zase?"

"No, ale vraj teraz už to bude určite OK.." Marek poslednú vetu povedal už so smiechom. Dobrú chvíľu sa na tom smiali. "Danko, Marečku, zajtra idete domov:)"

"Oco mi kúpil pod stromček notebook, včera mi ho doniesol," rozhovoril sa znovu Dano, "Tak si niečo zahráme."

"Tvoj oco je tuším dokonalý."

"Tak na čo sa tešíš viac, Half lajf alebo NHL?"

 

Pomaly sa stmievalo a v jednej nemocničnej izbe žiarila LCD obrazovka.. Odrážala rozžiarené tváre dvoch násťročných chlapcov

 

p.s.: a ja už idem tiež spať.. dobrú noc všetkým čitateľom miestnej rubriky próza..